Čo je krinolína? Oceľové obruče, požiare a zabudnutá ochrana

Krinolína je tuhá spodnica, ktorá drží sukňu široko roztiahnutú. Slovo najprv znamenalo tuhú látku z konských žíní alebo bavlny: Merriam-Webster uvádza tento význam od roku 1829. Podľa Victoria and Albert Museum (V&A) od roku 1857 znamenalo aj klietkovú krinolínu, teda konštrukciu z oceľových obručí zavesených na stuhách pod sukňou. Jedna klietka zo 60. rokov 19. storočia vo V&A meria 93 cm (36,6 in) na šírku.

Väčšina odpovedí na otázku „čo je krinolína“ sa končí pri definícii. Táto stránka pokračuje k požiarom: čo spočítali záznamy z 50. a 60. rokov 19. storočia a akú soľ našli dvaja chemici v roku 1859, aby mušelín nehorel plameňom. Vychádza zo 46-sekundového historického filmu Wearton, aplikácie na šatník s AI, Your skirt swings into the fire („Tvoja sukňa sa zhupne do ohňa“). Film ukazuje, ako sa klietka zhupne do krbovej mriežky. Wearton rozpozná tón tvojej pleti zo selfie v mobilnej aplikácii, uchováva tvoj šatník a radí, čo si dnes obliecť. Každý citát sme overili na pôvodnej stránke.

Slovo krinolína najprv znamenalo látku z konských žíní

Merriam-Webster uvádza rok 1829 ako prvé známe použitie slova vo význame „riedko tkaná látka z konských žíní alebo bavlny, zvyčajne vystužená“. Do angličtiny sa názov dostal z francúzštiny a do francúzštiny z talianskeho crinolino. Jeho dve časti sú crino, konská žíňa, z latinského crinis, vlas, a lino, ľan alebo ľanové plátno, z latinského linum.

Tuhé spodnice z tejto látky prevzali jej názov. Druhý význam v Merriam-Webster je „plná tuhá sukňa alebo spodnica z krinolíny“, a tiež sukňa s obručami. Cambridge Dictionary uvádza význam, ktorý dnes hľadá väčšina čitateľov: „tuhá konštrukcia nosená pod sukňou, aby jej dodala plný tvar, najmä v 19. storočí“.

Z čoho je krinolína vyrobená?

Klietková krinolína sa skladá z oceľových obručí potiahnutých bavlnou, ktoré visia v pevných výškach na zvislých pásoch stuhy. Ľahká konštrukcia robila prácu tuhej spodnice. V&A píše, že „‚umelá‘ alebo ‚klietková‘ krinolína sa objavila v roku 1857 ako vítaná a praktickejšia náhrada“. Americký patent E. F. Woodwarda z roku 1859 opisuje, ako sa taká sukňa robila: obruče „z kovového pásika alebo drôtov potiahnutých bavlnenou látkou“, „zavesené na zvislých pásoch stuhy“. Patent chráni vlečku pridanú k sukni s obručami. Ukazuje teda, ako sa klietka v roku 1859 zvyčajne robila, nie kto ju vynašiel.

Klietky boli veľké. V&A má klietku z rokov 1860 až 1865, zrejme od firmy Thomson & Co., s názvom „A Favorite of the Empress“. Meria 93 cm (36,6 in) na šírku, 80 cm (31,5 in) od pása k lemu a 235 cm (92,5 in) v obvode dole.

The Metropolitan Museum of Art v New Yorku má krinolínu z obdobia okolo roku 1860, z kovu a bavlny. Fotka nižšie ju ukazuje na stojane: obruče z potiahnutého kovu sa od pása k lemu rozširujú a zvislé stuhy ich držia v pevných výškach.

Prečo krinolíny tak ľahko chytali?

Šaty nosené na klietkovej krinolíne ľahko chytili, pretože klietka držala ich širokú sukňu z ľahkej látky ďaleko od tela, kde sa mohla dotknúť otvoreného krbu. V roku 1861 opísal týždenník Charlesa Dickensa All the Year Round, ako zdvihnutá ruka zhupla klietku aj látku do mriežky. „Týmto pohybom ruky náhle vychýliš oceľovú spodnicu dopredu, a tak privedieš celú masu ľahkej látky, ktorá je nad ňou, do styku s mriežkou. V okamihu je všetko v plameňoch.“

Látka to ešte zhoršovala. V jednom prípade, o ktorom All the Year Round písal v roku 1861, bola mladá žena „oblečená v bielom mušelíne“, tenkej bavlnenej látke, keď jej chytil rukáv. Bavlna je rastlinné vlákno a chemici Fred. Versmann a Alphons Oppenheim v roku 1859 vysvetlili, že rastlinné vlákno „prenáša vznietenie, lebo horí plameňom“. Napísali, že živočíšne vlákno, napríklad vlna, „pri styku s plameňom zuhoľnatie, ale samo nie je horľavé“. To bol ich záver z roku 1859, nie dnešné hodnotenie požiarnej bezpečnosti vlny.

Keď šaty raz horeli, bolo ťažké ich uhasiť. Punch napísal 22. decembra 1866: „Keď šaty chytia, nedajú sa uhasiť, pretože je pod nimi vzduch.“

All the Year Round v roku 1861 označil nehody s ohňom, ktorých obeťami boli ženy, za „katastrofálne časté“. Farebná litografia z obdobia okolo roku 1860 vo Wellcome Collection ukazuje vtedajší strach. Široká sukňa ženy horí vedľa krbu a druhá žena ju prikrýva červenou látkou. Pod obrázkom stojí „Hrôzy krinolíny a ničenie ľudských životov“.

Koľko žien zomrelo pri požiaroch krinolín?

Záznamy, ktoré tu citujeme, počítajú úmrtia, keď chytilo oblečenie, a neuvádzajú zvlášť počet pre krinolíny. Florence Nightingale v roku 1868 v Londýne napísala, že za dva roky 1863 a 1864 „nie menej ako 630 osôb ženského pohlavia všetkých vekov uhorelo, lebo im chytilo oblečenie“. To je 315 žien a dievčat ročne, zo všetkých druhov požiarov oblečenia, nielen z krinolín (Notes on Nursing for the Labouring Classes, s. 42). Jej stránka neuvádza oblasť a ide o minimum. Nightingale dodala, že Registrar-General (hlavný matrikár) zaznamenal u žien „oveľa väčší počet úmrtí ohňom“, „kde spôsob nie je uvedený“.

Nightingale uviedla aj vlastný odhad pre „vek krinolíny“. Ak tento vek začína v 10 rokoch, napísala, „potom je známe, že len za dva roky bolo tomuto nezmyselnému a ohavnému zvyku obetovaných ohňom 277 životov“. Jej 277 sú dievčatá a ženy staršie ako 10 rokov spomedzi tých 630 a všetky tieto úmrtia pripísala krinolíne.

Pre roky pred klietkou uviedol All the Year Round v roku 1862 s odvolaním na matriky Anglicka a Walesu, že zaznamenali 9 998 úmrtí na popáleniny za päť rokov od 1852 do 1856. Z nich 2 181 „bolo podľa záznamov spôsobených tým, že chytilo oblečenie“. To je asi 2 000 úmrtí na popáleniny ročne a asi 436 ročne z požiarov oblečenia, u ľudí všetkých vekov a oboch pohlaví.

Číslo 3 000 ročne je tvrdenie, nie spočítaný údaj

Oveľa väčšie číslo pochádza z časopisu Punch. Ten 22. decembra 1866 citoval nemenovaného koronera z The Times: „V Anglicku a Walese každoročne uhorelo 3 000 žien“. To je viac ako všetky počty uvedené v tunajších zdrojoch, ale tieto počty nie sú priamo porovnateľné: líšia sa roky, ľudia aj príčiny a stránka Nightingale neuvádza oblasť. Žiadny z nich neuvádza celkový počet úmrtí kvôli krinolínam. Sám Punch o tomto údaji v tom istom vydaní pochyboval. „Tvrdenie, že tri tisíce žien ročne padne za obeť sukniam s obručami, musíme asi brať s istou rezervou.“ Graf nižšie porovnáva toto tvrdenie s tromi uvedenými počtami.

Soľ, ktorá zastavila horenie mušelínu, sa našla v roku 1859

Spôsob, ako zabrániť, aby mušelín horel plameňom, bol známy od roku 1859. Londýnske noviny uverejňovali listy o ľahkých šatách a záclonách, ktoré chytili, a kráľovná Viktória „požiadala mincmajstra, aby jej o tejto dôležitej veci podal správu“. Mincmajster, profesor Graham, zveril prácu chemikom Versmannovi a Oppenheimovi. Tí „porovnali účinnosť štyridsiatich rôznych solí rozpustných vo vode“. 15. septembra 1859 prečítali svoje výsledky pred British Association v Aberdeene (brožúra z roku 1859, Wellcome Collection).

Soľ, ktorú Versmann a Oppenheim odporučili práčovniam, bol volfráman sodný. „Roztok s koncentráciou dvadsať percent robí mušelín úplne nehorľavým,“ napísali. V ich skúške bol ošetrený mušelín „zničený len v tej časti, ktorá bola v priamom styku s plameňom“. Zuhoľnatel tam, kde sa ho plameň dotkol, a oheň sa nešíril. Bol to pokus z roku 1859, nie rada o požiarnej bezpečnosti pre dnešok: ošetrený mušelín bol tam, kde sa ho plameň dotkol, aj tak zničený.

Obrázok nižšie je vygenerovaná ilustrácia tej skúšky, nie fotografia ich pokusu: obyčajný štvorec mušelínu horí a namočený štvorec len zuhoľnatie.

Chemici napísali, že soľ „bola zavedená v práčovni Jej Veličenstva, kde sa stále používa“. V roku 1862 ju „predávali všetci naši poprední lekárnici“ vo fľaštičkách s nápisom „Volfráman sodný, na zabezpečenie nehorľavosti mušelínu atď.“, pod názvom „Ladies’ Life Preserver“ („záchranný kruh pre dámy“) (All the Year Round, 1. februára 1862).

Úprava nevydržala. Versmann a Oppenheim napísali, že soli „treba obnoviť, keď sa upravené látky vyperú“.

Prečo ženy nepoužívali soľ proti ohňu?

All the Year Round v roku 1862 vysvetlil, že mnohé ženy soľ proti ohňu ignorovali, pretože ich šaty nerobila krajšími. Bol to názor samotného časopisu, nie spočítanie dôvodov žien. Písal opatrne: „Treba sa obávať“, že táto ľahostajnosť „je z veľkej časti spôsobená tým, že tento objav nijako nepridáva na kráse látke“.

Vtedajší autori odporúčali do škrobu aj iné prísady. Pri koronerskom vyšetrovaní, o ktorom písal All the Year Round v roku 1861, tvrdil dr. Gull, že trocha síranu sodného by urobila ľahké šaty „úplne nehorľavými, za cenu asi jednej desatiny farthingu za šaty“. Florence Nightingale v roku 1868 radila „dávať do škrobu kamenec“. Sú to historické odporúčania, nie rady o požiarnej bezpečnosti pre dnešok.

Staršie soli mali praktický problém. Versmann a Oppenheim napísali, že žiadna zo solí odporúčaných pred nimi „si nezískala priazeň verejnosti, lebo žiadna nedovoľuje žehličke hladko kĺzať po látke“. Volfráman sodný je „veľmi hladký a má mastný vzhľad, ako mastenec“ a „táto vlastnosť uľahčuje žehlenie, ktorému všetky ostatné soli kladú odpor“.

Je krinolína to isté ako spodnica?

Krinolína je jeden druh spodnice: tuhá spodnica alebo spodnica roztiahnutá obručami. Merriam-Webster definuje petticoat (spodnicu) ako „sukňu, ktorú nosia ženy, dievčatá alebo malé deti“, najčastejšie „spodnú sukňu, zvyčajne o niečo kratšiu ako vrchné oblečenie“. Krinolínu definuje ako „plnú tuhú sukňu alebo spodnicu z krinolíny“ alebo sukňu s obručami. Krinolína nosená pod sukňou je teda spodnica, ale mäkká bavlnená spodnica nie je krinolína.

Čo ďalej

Film a brožúra ukazujú príbeh podrobnejšie.

1. Pozri si 46-sekundový film Wearton „Your skirt swings into the fire“. Uvidíš, ako sa klietka zhupne do mriežky, a skúšku s dvoma štvorcami mušelínu.
2. Prečítaj si tabuľku na strane 27 brožúry Versmanna a Oppenheima. Nájdeš v nej všetky soli, ktoré skúšali, a prečo ich odporučili alebo nie.

Svoje farby už poznáš. Teraz zisti, ktoré z tvojho oblečenia k nim pasuje a čo si dnes obliecť.